Kanadská verzia genocídy

Všetci vieme o hrôzach 2. svetovej vojny v podobe koncentračných táborov, ale koľkí z Vás ste už počuli o rezidenčných školách pre pôvodných obyvateľov Kanady? Ja osobne som nič podobné v živote nezachytila, až pokým som sa nedostala priamo do Kanady a nezačala sa o históriu Indiánov zaujímať podrobnejšie. Indiáni a celkovo pôvodní obyvatelia, či už Inuiti arktických oblastí, Aborigéni Austrálie, Inkovia a Mayovia Južnej Ameriky či Maori Nového Zélandu, ma fascinovali už od detstva a vždy som k nim mala akési vzdialené puto, sama neviem prečo. Bohužiaľ veľká väčšina (ak nie úplne všetci) týchto obyvateľov bola negatívne ovplyvnená príchodom nás, bielych ľudí, a to po celom svete. O tomto fakte som vedela, ale netušila som, akým strašným spôsobom boli zničené životy státisíc Indiánov a Inuitov žijúcich v Kanade. O to viac ma šokovalo, čo som postupne zisťovala.

Prvé rezidenčné školy začali vznikať ešte v 70. rokoch 19. storočia, posledná bola zatvorená až v roku 1996! V tom čase som mala 7 rokov a užívala si bezstarostné detstvo. Keby som sa však narodila v Kanade ako potomok pôvodných obyvateľov, detstvo by som prežila v jednej z takýchto škôl. A čo bolo vlastne cieľom týchto škôl? Oddeliť deti od ich vlastných rodín, aby boli jednoduchšie zmanipulovateľné a následne začlenené do “normálnej” belošskej spoločnosti. Cieľom teda bolo zničiť kultúru, jazyk, vieru a zvyky pôvodných obyvateľov Kanady a spraviť z nich poslušných kresťanov, jednoducho ich poeurópštiť. Súčasťou prevýchovy bolo častokrát fyzické, emocionálne, ale aj sexuálne týranie a mnoho detí za zo škôl nikdy nevrátilo domov. Myslím že motto “kill the Indian in the child” hovorí za všetko…

O týchto školách som sa postupne dozvedala viac v jednotlivých kutlúrnych centrách a múzeách, ktoré som navštívila v rôznych častiach Alberty a Britskej Kolumbie. Najsilnejší zážitok vo mne ale zanechal rozhovor so 78-ročným pánom, Ralphom Phillipsom, priamo v Xatśūll Heritage Village, ktorý nám porozprával osobné zážitky tak z rezidenčnej školy, ako aj z neskoršieho života ktorý tým bol poznačený.
Časť detstva prežil úplne normálne, vo svojom domove s rodinou a keďže na rezidenčnú školu bol už “starý”, mohol sa jej vyhnúť úplne. Do škôl totiž odoberali čo najmladšie deti, najčastejšie už od 4 rokov, kedy sa dajú najľahšie preučiť. Ralph mal ale mladšiu sestru, ktorá bola práve v ideálnom veku a ich rodičia to veľmi dobre vedeli. Istú chvíľu sa schovávali v horách, keďže ale rodičom hrozili väzením, tí nakoniec povolili. Ralpha rodičia prehovorili, aby šiel do školy dobrovoľne a dával pozor na svoju sestru. Ako on sám povedal, bolo to najväčšie klamstvo, aké mu kedy jeho mama povedala. Hneď po príchode ich rozdelili, chlapci bývali v jednej časti, dievčatá v druhej. Aspoň ráno keď sa videli pri raňajkách ju vždy pozdravil a snažil sa nadviazať kontakt, zakaždým bol však potrestaný. Postupom času ho však “vďaka” trestom odnaučili aj od tohto minimálneho kontaktu. Keďže bol Ralph pri príchode do školy starší ako väčšina detí, mal už svoju vlastnú hlavu a bol akýmsi rebelom. Odmietal poslúchať príkazy sestier a kňazov a prijať kresťanstvo za svoju vieru, tak isto ako akceptovať a prijať názor týchto belochov, podľa ktorých bolo všetko čo Indiáni robili a ako žili, zlé a primitívne. Dokonca aj to, že Indiáni nič nevlastnili, bolo nepredstaviteľné. Navyše nebol ochotný počúvať niekoho kto káže jedno, pritom sám robí druhé. Všetkých Indiánov chceli pokresťančiť, lebo len táto viera je dobrá, pritom sami znásilňovali deti. Nasilu deťom odopierali kontakt s vlastnou kultúrou, z ktorej boli nedobrovoľne vytrhnuté, zakazovali im rozprávať vlastným jazykom, nosiť svoje oblečenie, ale zároveň chceli aby sa deti správali podľa nich. Celý tento proces bol podľa vyučujúcich úplne normálny… Vďaka odmietaniu príkazov bol napokon Ralph bol zo školy vylúčený, keďže pochopili, že na jeho prevýchovu už bolo príliš neskoro.
Po návrate do komunity sa stretával len s ďalšou bolesťou, ktorú si Indiáni spôsobovali sami medzi sebou. Bohužiaľ trauma a zneužívanie v školách ľudí poznačilo natoľko, že zlo spáchané na nich samich nakoniec šírili ďalej. Samotný Ralph sa znásilneniu v rezidenčnej škole vyhol, nakoniec sa mu však nevyhol vo svojej vlastnej komunite. Po nejakom čase sa s tým zdôveril svojej mame, tá mu ale neverila a tak sa do seba úplne uzavrel. Bohužiaľ riešenie našiel v alkohole a úplne mu podľahol, tak ako mnoho iných Indiánov ktorí zažili podobné veci. V tom čase mal už 30 rokov, manželku a dokonca aj deti, ale stále bol nahnevaný na celý svet, najmä bielych ľudí a nebol schopný odovdzdať nič dobré ani svojim deťom, keďže negatívny postoj mal k úplne všetkému. Dlhé roky bol alkoholik a jediné čo riešil bolo, kde zoženie alkohol. Často šiel do mesta úplne bez peňazí, ale aj tak sa dokázal opiť úplne do nemoty. Na moju otázku ako sa to dá, len podotkol že alkoholik klame úplne vždy, len aby sa dostal k poháriku. Nakoniec po mnoho stratených rokoch začal chodiť na stretnutia anonymných alkoholikov a zistil, že aj bieli ľudia majú rovnaké problémy. Našťastie sa mu podarilo vyliečiť, a aj na jeho vlastné prekvapenie to s ním pocelý čas vydržala jeho manželka s ďeťmi. Ralph už viac nie je zatrpknutý voči belochom, ani celému svetu a dnes pracuje ako koordinátor rezervácie a sprievodca v Xatśūll. V rezervácii pomáha ľuďom najmä s riešením alkoholizmu a závislosti na drogách, ale aj s problémom znásilňovania. Dokonca aj jeden z jeho vlastných synov bol znásilnený, tiež vo vlastnej osade.

Xatśūll
Xatśūll Heritage Village

Ľudia v rezervácii už dnes nehovoria ani pôvodným jazykom. Ani samotný Ralph sa nemal možnosť naučiť svoj jazyk, nakoľko aj jeho mama bola umiestnená v rezidenčnej škole. Tým pádom už ona stratila kontakt so svojou kultúrou a jazykom a nemohla to naučiť ani svoje deti. Posledným človekom, ktorý plynule hovorí pôvodným jazykom tohto kmeňa, je Ralphova manželka. Kedysi učila v miestnej škole, poslali ju však už do dôchodku. Navyše kurz mali deti len raz týždenne. V súčasnosti vyučujú jazyk ľudia, ktorí ním ani sami plynule nerozprávajú, preto je často ťažké dozvedieť sa ten správny výraz. Mnoho detí sa však o vlastnú kultúru, tradície a ani jazyk veľmi nezaujíma. Bohužiaľ rezidenčnými školami netrpeli len generácie, ktoré ich osobne aj zažili, ale trpia nimi ešte aj tie súčasné. Ľudia v sebe majú stále kopec zla a šíria si ho medzi sebou navzájom tak, ako ich v školách naučili. Chceli ich prevychovať, boli vytrhnutí z vlastnej spoločnosti a po návrate sa už nedokázali zaradiť naspäť, no ani do tej druhej, belošskej. Ako sám Ralph povedal: “uviazli kdesi v rozmedzí, kde je najjednoduchšie byť nasratý na celý svet, pokračovať v tom zle a nechcieť sa zmeniť.” Veľa ľudí je stále závislých na alkohole a drogách a nevážia si nič a nikoho, bohužiaľ ani seba.

Mimochodom za to, čo sa dialo v rezidenčných školách, nebol dodnes nik potrestaný. Dokonca sa zistilo, že bieli ľudia prichádzali do indiánskych rezervácii a rozdávali im deky nakazené kiahňami, aby týmto spôsobom vyhubili celé osady a ľahko sa tak dostali k ich pozemkom. Následne stačilo deky pozbierať, nahodiť tvár samaritánov a presunúť sa do ďalšej rezervácie.

Väčšinu pôvodných budov Indiánskych kmeňov dnes už človek nájde bohužiaľ len v múzeách.

Je paradoxom ako sa Kanada tvári ako jedna z najlepších krajín pre život, kde sú si všetci rovní a slobodní, ale toto nedávne temné obdobie, ktorého následky v miestnych komunitách stále pretrvávajú, naďalej úspešne ututlávajú. Priamo v Kanade som stretla viacero belochov, ktorí na Indiánov len nadávali akí sú príživnici, len berú od vlády peniaze, celé dni nerobia nič len pijú a posedávajú na ulici a ešte sa sťažujú, aký zlý život majú. Paradoxne to ale neboli Kanaďania, keďže tí sú vo všeobecnosti veľmi tolerantní, politicky korektní a k menej príjemným témam sa radšej nijak konkrétne nevyjadrujú. Samozrejme že to boli Čechoslováci, ktorí všade boli a vedia všetko najlepšie… Bohužiaľ o osudoch pôvodných obyvateľov nemali ani potuchy, ale aj tak už mali spravený názor o tom, akí sú nevďačníci čo dostávajú všetko zadarmo, a stále im je málo. Najsmutnejšie na tom je to, že sa so žiadnym Indiánom ani nebavili a názor si spravili len na základe toho, čo im bolo povedané nejakým iným mudrlantom. Samozrejme tým nechcem povedať že obhajujem spôsob, akým mnohí z dnešných Indiánov žijú, ale mali by sme sa na to pozrieť aj z druhej strany, prečo tak skončili a ako by sme im mohli pomôcť zaradiť sa späť do ich spoločnosti, ak je ešte niečo také vôbec možné…

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s