Keď ti na cestách nevychádza všetko podľa predstáv

Cestovanie nie je vždy len o tých pozitívnych zážitkoch, niekedy sa človek bohužiaľ musí vysporiadať aj s tými menej príjemnými. Či už ide o technické, zdravotné či sociálne problémy, každý jeden dokáže poriadne znepríjemniť fungovanie v danej krajine. Našťastie sa mi však zatiaľ nestalo nič naozaj vážne, nikde ma neuniesli, nenapadli, nezrazili, nezastrelili, dokonca mi ani nikto neukradol dôležité doklady či peniaze. A pevne verím že to takto ostane aj naďalej.
Rozhodla som sa teda zaspomínať a podeliť sa o tie najmenej príjemné zážitky, ktoré sa mi za tých pár rokov prihodili. Možno sa Vám niektoré z nich budú zdať banálne, avšak ja osobne som ich vnímala intenzívne, so stresom a tým zvláštnym pocitom v bruchu (ako kedysi pred dôležitou skúškou v škole). Stres niekedy vystriedal hnev a v konečnej fáze už väčšinou nasledovala len beznádej a rezignácia.
Moje skúsenosti som sa rozhodla zoradiť chronologicky od tých najstarších. Pôvodne som ich chcela zoradiť podľa “vážnosti”, ale to sa naozaj nedá, keďže každý jeden problém sa udial za iných okolností a mal iné dôsledky.

Bratislava – Slovensko, 2015: Zrušený let
Bolo presne 30. januára, keď sa počasie rozhodlo zmeniť naše dovolenkové plány. Mali sme odletieť na predĺžený víkend, trošku sa zohriať na juh Európy, konkrétne do Barcelony. Dovolenka v práci vybavená, kufor pobalený, hor sa na letisko. Lenže niekedy sa to ľahšie povie, ako uskutoční. Cesta do Bratislavy (z MA) bola ešte bezproblémová (ak si dobre pamätám), aj keď už počas nej krásne chumelilo. A možno som si to celé spôsobila sama, keďže podvedome sa mi ani nechcelo odchádzať, lebo konečne parádne snežilo. Po vystúpení na Hlavnej stanici to všetko začalo. Neskutočný chaos s minimom informácii. MHD nepremáva. Nič, naozaj vôbec nič? Nie, v BA sneží, autobusom sa šmýka do kopca, sú uviaznuté, celá doprava je ochromená. Fajn, ako sa dostať na letisko bez možnosti MHD, jedine taxíkom. Lenže opäť nebola realita tak ružová a zohnať taxík bolo nadpozemským úkonom. Linky preťažené, a ak som sa po xy pokusoch aj niekam konečne dovolala, na letisko nás jednoducho nevezmú. In between – situácia na letisku sa vyvíjala podobne, ako tá dopravná v celej Bratislave. Lety postupne rušili, nakoniec ostal otvorený len ten náš, do Barcelony. Teda nie že by bolo letisko v BA nejak frekventované, ale za tie 3 či 4 hodiny, kedy sa celá táto “sranda” odohrávala, ich zopár zrušili. My sme sa ale s vedomím, že ten náš je stále nezrušený, naozaj potrebovali dostať na letisko už čím skôr, keďže 2 hodiny do odletu sa blížili čoraz viac. Po neúspechu s taxíkmi som sa rozhodla zavolať kolegovi, ktorí to nemal až tak ďaleko z práce. Avšak kvôli ochromenej doprave znela jeho odpoveď negatívne, a ani sa nečudujem. Za tie 2 hodiny by sa ku nám možno ani nedostal, a ak aj áno, určite by sme sa spoločne na to letisko nestihli dopraviť za zvyšný čas. Naozaj mi už došli nápady, zbadala som akurát pristavený taxi, do ktorého nastupovala slečna. S vedomím, že nemám čo stratiť, som sa k nim rozbehla a vysvetlila im našu situáciu. Slečna šla smerom na letisku, asi tak 1/4 cesty 😀 Ale obaja súhlasili, a tak sme si konečne vydýchli. Šofér nás ešte upozornil, že vzhľadom k celej situácii v meste to nebude lacné. Lacné, nelacné, chceme chytiť let a on je naša jediná možnosť. Cesta sa mi zdala nekonečná, trvala skoro 50 minút ak si dobre pamätám. Na letisko sme teda konečne dorazili. Vodič sa nás obzrel so zvláštnym pohľadom a súcitne nám oznámil sumu 40€. Čo už, nič sa nedá robiť. Vo vstupnej letiskovej hale svietil na obrazovke odletov jediný nezrušený let, ten náš. Paráda, tak naozaj poletíme. Rýchlo odbaviť batožinu, prejsť kontrolou a potom už len počkať na lietadlo. Tak sa aj stalo, batožinu nám odbavili, kontrolou sme prešli a čakali. S blížiacim sa časom odletu a žiadnym prichádzajúcom lietadlom sa nám to začínalo nepáčiť čoraz viac. A ten pocit, keď mi asi 10 minút pred plánovaným odletom pípla SMS, ani neviem opísať. Správa bola samozrejme od aerolinky, že náš let je zrušený. Vonku už pritom snežilo minimálne. Kombinácia hnevu, sklamania, beznádeje, vyčerpanosti, a ešte aj toho, že som dokonca zmeškala narodeninový koláčik mojej najlepšej kolegyne v práci, ktorý som bola ochotná obetovať kvôli Barcelone, nie BA letisku. Nehovoriac o tom, že v Barcelone sme už samozrejme mali uhradené ubytovanie, a takmer sme si kúpili aj lístky na Barcu, tie sme si našťastie vopred neporiešili. A keďže najbližší let z BA do Barcelony letel až o pár dní, nemalo to pre nás zmysel. Tak teda volám na ubytovanie, vysvetlím situáciu že náš let zrušili a nemôžme prísť. Chlapík na druhej strane s typicky španielskou angličtinou sa ma pýta, tak prídete zajtra? Ja odpovedám, nie, neprídeme ani zajtra. Nemáme náhradný let. Po pár ďalších minútach ma pochopí, že v najbližších dňoch nedorazíme vôbec, ale našťastie aj napriek tomu, že sme si storno pobytu nedoplatili, ponúkol mi využiť našu zakúpenú izbu do konca mesiaca február. Ako sa ale neskôr ukázalo, všetky víkendy mali vybookované 😀 Nakoniec sme to dohodli tak, že nám peniaze neprepadli a nechali nám to kvázi ako kredit, platný do konca roka. Takže keď sme tam dorazili koncom leta, kedy boli ceny vyššie, len sme doplatili rozdiel 🙂
A ešte aby som nezabudla, potrebovali sme sa dostať z letiska naspať na stanicu, a odtiaľ do Malaciek, čo bola úloha na ďalších pár hodín… Takže suma sumárum, z Malaciek do Bratislavy na letisko a späť, nám to trvalo celý deň. Domov sme prišli tak zničení, že som už ani nemala silu nič riešiť a bola som rada, že môžem padnúť do postele. Nervy som ale ešte mala po pár dňoch, kedy nám aerolinka odmietla preplatiť akékoľvek náklady spojené so zrušenou cestou, keďže let bol zrušený kvôli počasiu. Jediné čo nám vrátili, boli peniaze za letenky (prípadne sme si mohli vybrať iný termín). Tento let mal byť Peťov úplne prvý, takže celá psychická príprava vyšla úplne nazmar a musel to celé absolovovať ešte raz neskôr.

Valencia – Španielsko, 2015: Odtiahnuté auto
Do Valencie sme dorazili okolo obeda a našli sme parkovisko v centre mesta, hneď vedľa futbalového štadióna, ktoré bolo dokonca neplatené. Nezdalo sa nám to, a tak sme sa pre istotu ešte pýtali Španiela, ktorí parkoval kúsok ďalej, či je to naozaj neplatené parkovisko a či tu môžme ostať. On nám odpovedal, že síce je to prekvapujúce, ale naozaj je to tak. Viac nám netrebalo a vybrali sme sa spoznávať mesto. Podvečer sa naša partička rozdelila, 3 účastníci šli na futbalový zápas a ja s Peťom sme ostali v meste, nasávať večernú atmosféru. Mali sme sa všetci stretnúť po zápase, pri odparkovanom aute. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme na celom parkovisku naše auto nikde nenašli, asi nemusím opisovať. Prešli sme to 3x celé a nikde ani stopy. Po chvíli konečne dorazili aj futbaloví nadšenci a začali rozprávať, čo sa stalo. Oni si totiž ešte pred zápasom chceli do auta odložiť batohy, ale už ho nenašli ani vtedy. Šli zistovať u členov, pracujúcich okolo štadióna, či nevideli, čo sa stalo. Lenže s angličitnou v Španielsku človek nepochodí všade… Nakoniec vraj chalanov začul nejaký člen organizačného týmu, ktorý vedel anglicky a bol ochotný pomôcť. Šiel s nimi na miesto, kde sme parkovali, a tam im ukázal nálepku (mini), ktorá bola nalepená na obrubníku. To je teda naozaj výrazné označenie! Navyše všetko bolo samozrejme písané len v španielčine. Našťastie bol natoľko ochotný, že na číslo uvedené na nálepke zavolal a následne zistil, čo sa stalo. A to že naše auto nám odtiahli! Totiž nejaký časový interval pred začiatkom zápasu pred parkoviskom pribudla dočasná značka zákazu parkovania, mimo členov organizačného tímu a nejakých ďalších vyvolených. Lenže v čase nášho príchodu tam nič podobné nikde nebolo! Takže po celom dni chodenia kade tade (mala som na nohách žabky, takže som sa do toho auta už naozaj tešila) a cesty na ubytko, ktoré bolo vzdialené vyše hodiny jazdy autom, nás ešte čakala skoro hodinová “prechádzka” nočnými ulicami Valencie. Naozaj mi vtedy do smiechu nebolo a bola som riadne naštvaná, na celý španielsky systém – nesystém. Konečne sme našli garáž, alebo ako to nazvať, ale tam nás čakal ešte ďalší problém, ktorý už len zavŕšil celú túto situáciu. Pani za okienkom, ktorá nám auto mala vydať, nerozumela ani slovo anglicky. Nakoniec nám všetkým poslúžil Google Translator a po x desiatkach minút strávených v okolí garáže, zaplatení 150€ za odtiahnutie a nájdení toho správneho auta sme konečne mohli vyraziť na cestu späť. Na túto “systémovú” chybu sme však nedoplatili len my, v garáži sme stretli skupinku mladých španielov, ktorým odtiahli dokonca dve autá.

Sæberg – Island, 2016: Prvá noc na Islande v úplne novom stane
Na Island sme prvýkrát prišli koncom mája, naivne som si myslela, že to už bude fajn počasie. Ale aj keby nie, tesne pred cestou som kupovala úplne nový stan, s vysokou vodeodolnosťou, rovnako nový 3-sezónny spacák, takže všetko malo byť v poriadku. Prvú noc sme strávili v kempe rovno pri oceáne, s parádnym výhľadom do fjordu, dokonca tam majú k dispozícii aj kade s horúcou vodou. Boli sme však tak zničení cestou, že sme chceli len rýchlo rozložiť stan a zaľahnút. Stan sme rozložili, ale narazili sme na jeden “menší” problém. K stanu totiž zabudli pribaliť kolíky na uchytenie, čo je na veternom Islande dosť podstatná časť výbavy. Po chvíľke dumania Peťa napadlo použiť aspoň provizórne malé vetvičky, a keďže na Islande by ste lesy hľadali na väčšine územia márne, boli sme vďační za kríky rastúce neďaleko. Tomuto riešeniu som veľmi neverila, ale teda veď naše váhy vo vnútri stan zaťažili dostatočne, takže to vyzeralo nádejne. To však trvalo len chvíľku, kým sme si uvedomili skutočnosť, že nám je obom neskutočná zima. Naobliekali sme si vrstvy oblečenia, ale aj tak sme sa drkotali od zimy a nemohli vôbec zaspať. O cca 3 nad ránom sme to vzdali, opustili stan a spacáky si vzali do kuchynky, ktorá bola zdieľaná pre celý kemp. Ani v nej nebolo nijak extrémne teplo, aspoň tam však nefučalo a nebolo toľko počuť ani všade prítomné vtáky, ktoré v lete asi nikdy nespia (keďže tu je svetlo aj počas noci). V ten moment keď sme opustili stan, som si myslela že ho ráno už nenájdem, v lepšom prípade ho nájdeme niekde odfúknutý a roztrhaný na kríkoch. Na moje počudovanie to však tie vetvičky naozaj dokázali ustať a stan bol aj ráno na mieste.

Selfoss – Island, 2016: Pokazené auto
Na Islande ešte chvíľu ostanem, tentokrát sme mali zážitok s autom. Prešli sme krížom cez stred ostrova, takzvané highlands, kedy sme šli asi 5 hodín vkuse nie rýchlejšie, ako 30km/h. Po prekonaní takejto “cesty” som už bola celá natešená, keď sme sa konečne dostali na normálnu asfaltku a bola som hrdá na našu Kobylku, že to napriek svojmu vyššiemu veku zvládla. Ako sa ukázalo, tešila som sa predčasne. Po ďalších x kilometroch sme odparkovali pri jednom z asi milión vodopádov, ktoré sa na Islande nachádzajú a po malej prechádzke sme boli pripravení na cestu smerom na sever, kde sme pracovali. Lenže po naštartovaní vydala Kobylka zvuk “výprdu” a potom už daný zvuk pokračoval vkuse. Zastavili sme hneď na najbližšej farme, kde sa nám na to pozrel miestny farmár a skonštatoval, že zrejme len máme dieru vo výfuku a je teda v poriadku pokračovať ďalej. Ten zvuk bol však naozaj šialený, a tak sme sa rozhodli vrátiť pár km späť do väčšieho mesta a vyhľadať automechanika. Samozrejme sa to stalo cez víkend, konkrétne v nedeľu a navyše pred najväčším sviatkom pracujúcich (pondelok), takže na mechanika sme mali čakať 2 dni. S tým že vo štvrtok sme už mali byť na opačnom konci ostrova… Skúsili sme to aspoň dodatočne zalepiť páskou, tá sa však po pár metroch rozleptala a boli sme znova tam, kde predtým. Skúšali sme zisťovať u pracovníkov púmp, či nepoznajú mechanikov a jedna slečna volala známemu, ktorý za mechanika študoval. Bohužiaľ nemal k dispozícii zváračku, takže to nevyzeralo ružovo. Napokon sme našli aspoň jednu garáž, kde bol vnútri pracujúci človek. Nebol však mechanik a šlo o garáž pre autobusy. No aspoň nám poskytol drôt a kombinačky, takže sme to s Peťom nejak dodatočne podchytili, aby sme mohli pochodiť aspoň okolie, keď už sme ostali zaseknutí. Najväčšiu nádej nám dal náš šéf, Arnar, ktorého otec je mechanik a len pár km od mesta, v ktorom sme boli. Avšak kvôli prichádzajúcemu sviatku bolo mnoho ľudí mimo domovov a nedvíhali telefóny, tak ako aj Arnarov otec. Do daného mestečka sme sa šli ta či tak pozrieť a v pondelok doobeda sme našli jedného mechanika, ktorý opravoval svoje auto v garáži. Skúsili sme ho osloviť, rozpovedali náš príbeh a našťastia sa našej Kobylky ochotne ujal. O pár hodín sme ju mali úspešne zvarenú a o pár tisíc ISK ľahší sme sa konečne vydali ďalej na cesty.

Keď ti doslova urve výfuk…

Akureyri – Island, 2017: Zlomený členok
Toto je asi jedna z mojich najsmolnejších nehôd, ktorá sa mi prihodila 2 týždne pred odchodom z Islandu a 3 týždne pred odchodom na moju dlho plánovanú dovolenku v Portugalsku, ktorá mala byť jedna z tých aktívnejších. V ten deň sme mali voľno a bolo krásne, tak som sa rozhodla že pôjdem snowboardovať do Akureyri, na Hlíðarfjall. To som ale nevedela, že práve v ten deň sa tam konali nejaké detské súťaže, tuším majstrovstvá Islandu. Takže všade bolo xy detí a už pri príjazde do areálu sa mi to veľmi nepáčilo, ale nakoniec som sa rozhodla že si kúpim skipass aspoň na pár hodín, keď už som tam šla. Mala som ale dať na svoj prvotný pocit a vykašlať sa na to, čo už. Po prvej jazde sa mi to celé páčilo ešte menej, keďže rada na lanovku a cesta hore trvala minimálne 2x toľko, ako jedna jazda dolu. Ale už som mala kúpený skipass, tak som ho chcela využiť. Tuším sa to stalo pri druhej jazde lanovkou, takže som si dala až jednu jazdu 😀 Ale teda hore pri vystupovaní som musela na sedačke čakať dlhšie, keďže vedľa mňa sedel malý lyžiar a lyže som mala až v mojej “ceste”, takže som ho nechcela zrámovať. Kým som však mohla vystúpiť bolo už asi príliš neskoro, keďže som už bola mierne vo vzduchu a nejakým nešťastným spôsobom sa mi pri dopade zvrtol celý snowboard, spolu s mojou ľavou nohou, ktorú som mala zapnutú vo viazaní (tu sa inak na lanovke chodiť ani nemôže, žiadne držanie snb v rukách). Počula som nejaké rupnutie, ale nemyslela som že je to niečo vážne. Zviezla som sa ešte kopčekom z lanovky a chcela si dať chvíľu pauzu, aby tá bolesť prešla. Lenže akosi neprechádzala a naopak, iba sa stupňovala. Tak som si to teda chcela omrknúť a rozhodla som sa vyzuť botu. Nevidela som nič zvláštne, nohou som ako tam mohla hýbať, a tak som si chcela obuť botu naspäť a myslela som si, že to ešte zjazdím. Ale botu som si už nedokázala obuť, tlačila som, bolelo to, tlačila som viac, bolelo to viac, tak som sa ovešaná botou, snowboardom, prilbou a okuliarmi vybrala späť k lanovke. Noha už začala byť citlivejšia, tak som ten kopček už len nejak vyskackala a nasadla na lanovku. Ešte predtým som volala Peťovi, že mám niečo s členkom, a tak mi aspoň dolu pomohol. Nuž a odtiaľ k záchranárovi, a potom do nemocnice, odkiaľ som odišla cca o 600€ ľahšia – potešilo.

Funchal – Madeira (Potugalsko), 2017: Doprava vo Funchale počas najväčšieho kvetinového festivalu
Tento zážitok priamo nadväzuje na ten predchádzajúci, a teda zlomený členok. Na Madeiru sme dorazili len niečo vyše 3 týždňov od môjho úrazu. Členok mi navyše vždy v lietadle strašne opuchol a chôdza bola pre mňa potom ešte o to náročnejšia. V prvý deň príchodu na Madeiru, konkrétne do hlavného mesta Funchal, sa tam konal slávny kvetinový festival. Kvôli tomu bolo celé centrum uzavreté, a to zahŕňalo aj cesty, kadiaľ mali viesť trasy autobusov. My sme sa totiž potrebovali dostať na sever ostrova, kam za deň smerujú len 2 autobusy. A keďže sme pristáli až pred obedom, okrem ranného nám zostal už len jeden spoj, ten poobedný. Neverila by som, aké ťažké bude nájsť náhradnú zastávku. Každý opýtaný nám totiž povedal nejaké iné miesto. A to sme boli na informáciách, pýtala som sa na to aj priamo autobusára (z iného spoja), taxikára, či zamestnancov pekárne, pred ktorou sa nachádzala pôvodná zastávka. Popravde už si ozaj nepamätám, kto nám nakoniec povedal tú správnu adresu. Ale presúvali sme sa asi 3x, so všetkou batožinou a môjmu boľavému členku sa to veľmi nepáčilo. Navyše kým sme sa konečne zistili tú správnu adresu, zostávalo nám už minimum času do odchodu a stále sme nevedeli, či tá zastávka vôbec je správna. Samozrejme zastávka sa nachádzala na kopci, čo mi moju snahu ponáhľať sa ešte viac zťažilo. Na zastávku nám to trvalo minimálne 15 minút, a ak by sme boli v inej ako južanskej krajine, autobus by sme zmeškali. Našťastie tu však cestovný poriadok nič neznamená a autobus po ďalších x minútach nakoniec dorazil. Navyše ja som bola tak zničená, že som nemala chuť sa nikam ďalej presúvať, aj keby ten autobus už šiel, takže by sme tam tak či tak určite chvíľu pobudli.

Takto to vyzeralo len po pár desiatkach prejdených metrov. Musela som si dať pauzu a členok niekam aspoň na chvíľu vyložiť. Najviac opuchnuté som to mala vždy po lete, a aj toto bol jeden z tých momentov. A keďže som v priebehu 5 týždňov, kedy sa mal členok zotavovať. letela dokopy 6 krát, nebol mi za to najvďačnejší.

Calgary – Kanada, 2017: Vypočúvanie na letisku
Zatiaľ asi najhorší zážitok v mojom doterajšom živote. Normálne som sa miestami cítila až previnilo, že sa vôbec chcem do Kanady pozrieť. Keďže som o vstupe do krajiny už napísala článok, všetky detaily tak o začiatkoch v krajine, ako aj o mojom probléme pri vstupe do krajiny si môžete prečítať na tejto stránke: http://www.pracavkanade.sk/kanada/uzitocne-rady-a-informacie/vierkine-a-petove-prve-zazitky-z-kanady/ .

Marble River – Vancouver Island (Kanada), 2017: Konzerva tuniaka
Počas nášho cestovania v Kanade sme si na obed či večeru často varili len nejaké rýchle jedlá a tuniak z konzervy tvoril veľkú časť ingrediencií. Keďže sme mali našu “kuchyňu” aj “spálňu” na kolesách, bolo to najjednoduchšie a najrýchlejšie riešenie, najmä ak sme boli niekde mimo miest. Pred dlhšou cestou sme si vždy nakúpili zásoby, a tak tomu bolo aj v prípade našej cesty na sever Vancouver ostrova. Po túre sme mali vždy veľký apetít a cestoviny s tuniakom a zeleninou chutili ako jedlo od najlepšieho šéfkuchára. Tentokrát však v cestovinách niečo nepasovalo, objavili sme v nich kúsky skla. Konkrétne boli z tuniaka, už po otvorení konzervy som na vrchu našla jeden kúsok, ktorý som vyhodila a považovala som to za vyriešené. Lenže bohužiaľ tých kúskov tam bolo podstatne viac, z cestovín sme vydolovali 2 ďalšie a ostatné sme už ani nehľadali. Chuť z obeda pokazená, ostali sme hladní a mali sme obavu jesť vôbec aj tie ďalšie konzervy, ktoré sme mali v zásobe. S celým problémom, ktorý som zdokumentovala fotkami, sme sa obrátili na obchodný reťazec, v ktorom sme konzervy zakúpili. Doniesli sme im aj konzervu a kúsky skla a oni všetko odoslali do spoločnosti, ktorá tuniaka vyrába. Po pár týždňoch nám prišlo vyjadrenie, že síce ešte nemajú výsledky testov, ale že ide pravdepodobne o kryštál Struvit. Poskytli nám “odškodné” vo forme náhrady konzervy tuniaka a 2 voucherov, každý na 1 kus konzervy. Ako ale dopisujem tieto riadky, rozhodla som sa že ich kontaktujem znova a spýtam sa, aké výsledky testov dostali.

Williams Lake – Kanada, 2017: Opäť zážitok s pokazeným autom, tentokrát v Kanade
Šlo o posledný týždeň predtým, ako sa nasťahujeme do Vancouveru a Peťo začne pracovať. Rozhodli sme sa teda pre výlet po pevnine, severne od Van-u. Prvé 2 dni šli skoro ako po masle, tie však nasledovali ďalšie 4, ktoré boli ako na horskej dráhe. Nádej striedalo obrovské sklamanie a takto dookola. Keďže za daný čas sa udialo strašne veľa vecí, rozhodla som sa o tom napísať osobitný článok, lebo inak by to tu bolo na dlho. Zhrniem tu aspoň to, že necelý mesiac potom, ako sme auto kúpili, sme ho museli predať. Navyše sme stále boli 550 km od miesta, kde sme sa už mali nachádzať. O pár dní pridám link na článok, ktorý podrobne opíše, čo presne sa stalo.

Vancouver – Kanada, 2017: Štípanec od neznámeho živočícha
Niekedy koncom novembra som sa ráno zobudila so štípancom, ktorý vyzeral ako bežné poštipnutie komárom. Po pár dňoch to troška opuchlo, ale to bolo celé. Zhruba 2 týždne na to sme šli na Hawaii, čo sa tomuto štípancu asi veľmi nepáčilo a asi neobľuboval teplé a vlhké prostredie. Po pár dňoch zmenil farbu na fialovú, zatvrdol a ostal opuchnutý, takto strávil v podstate asi celú dovolenku na Hawaii. V januári som už bola na Slovensku a doma mi naši nasadili liečbu homeopatiou, v tom čase sa už štípanec vrátil k pôvodnej, začervenanej farbe a jemnému opuchu. Ani po týždni užívania homeo sa nič nezmenilo, a tak mi oco – veterinár povedal, že telo sa s tým musí vysporiadať samo. Ja som to tak brala od začiatku a neplánovala som s tým chodiť po doktoroch, keďže to nebolo nič vážne. Keď som ale prišla na Island, neviem či to bolo opäť počasím, ktoré to vyprovokovalo, štípanec sa znova prebral 😀 Asi po 2 mesiacoch pobytu na Islande sa mi rozsah štípanca zväčšil, sčervenel a na povrchu sa začala tvoriť akoby chrasta (viď foto). Vtedy som sa rozhodla vyhľadať lekára, ktorý mi predpísal steroidnú a čistiacu masť, a to mi po necelom týždni nakoniec pekne pomohlo. Ale stále neviem, čo ma to vlastne poštípalo a prečo to “žilo” svojim vlastným životom, niekedy viac a niekedy menej. Vo Vancouveri žije iba jeden druh jedovatého pavúka, ktorý môže byť nebezpečný. Štípanec je ale hneď po uštipnutí boľavý a osoba disponuje aj inými príznakmi, a u mňa sa nič z toho neudialo. Teoreticky ma ešte mohol štípnuť šváb (áno, v Kanade majú šváby), prípadne nejaký komár, ale ak by boli nejak infikovaní, tiež mi priebeh tohto môjho štípanca nedáva zmysel. Infekcia by sa predsa asi mala prejaviť skôr, ako po 4 či 5 mesiacoch… Nuž, ostane to pre mňa navždy záhadou a dúfam, že sa tento záhadný štípanec už nikdy nepreberie k životu 🙂

Až to dospelo do takéhoto štádia (po viac ako 4 mesiacoch), rozhodla som sa vyhľadať lekársku pomoc.

Vancouver – Kanada, 2017: Dom hrôzy
Vo Vancouveri sme bývali len 2 mesiace (našťastie). Popravde dlhšie by som už v tom dome asi ani nevydržala, aj tak sme už posledné 2 týždne strávili skoro všetok čas niekde inde. Radšej sme prespali u niekoho na gauči, akoby sme mali ísť do domu hrôzy. Hlavným dôvodom boli naši spolubývajúci, český pár viac menej v našich rokoch, aj keď mentálne asi tak o 10 rokov menej, minimálne. Češi bývali dvaja v malej izbe pre jedného, vďaka pchaniu sa landlordovi do riti platili aj nájom iba za jedného (čo sme zistili až počas nášho druhého, posledného mesiaca). Nikdy nikam nechodili, varili si aspoň 2x denne a vetrať nedokázali, takže vždy tam bol smrad za nejakými “šmakuládami”. Navyše nedokázali vyniesť ani smeti, ak tak urobili raz za celý čas, čo sme tam boli, tak to už je veľa… Takže, ideálni spolubývajúci 😀
Raz nás skoro podpálili, keď nechali variť ryžu a neviem či zaspali, alebo čo robili… Ale bolo šťastie že sme zhodou náhod boli doma, keďže inak sme sa tam snažili tráviť čo najmenej času, a hrniec som zo sporáku stihla zobrať predtým, než sa niečo chytilo. Na dne boli už len čierne uhlíky a myslím že smrad, ktorý v kuchyni zostal ešte x dní potom, nemusím spomínať. Do dnešného dňa sme sa za tento incident nedočkali žiadneho ospravedlnenia, naopak na moje trieskanie na ich dvere po chvíli vyšiel chalan a všetko na čo sa zmohol, bol arogantný úškrn. Ich arogancia a detinskosť sa nám potvrdila už viackrát predtým, keď sa snažili doťahovať za úplne banality. Napríklad to, že pred ich jediným výletom (jednodenným) si niečo varili v trúbe na plechu a ako odišli, plech s papierom na pečenie nechali vybratý na sporáku. Keďže sme nemali nijak dobré vzťahy a trúbu sme my za celý čas ani neviem či použili, plech som im strčila v takom stave, akom ho nechali, späť do trúby. Totiž keďže spomínali že idú do Seattlu, naozaj som si myslela že to nepôjdu na otočku, ale aj keby šli, už z princípu by som im to neumyla. O pár dní neskôr sme im nechali odkaz, či by láskavo už po tých pár dňoch mohli vyčistiť odtok, ktorý bol už upchatý (našťastie sme mali 2 umývadlá), keďže si tam furt niečo cedili a neviem čo všetko. Ale to, s čím prišli (samozrejme odkazom na náš okdaz), som naozaj nečakala. Vybehli na nás s vyššie spomínaným plechom, ktorý sme vraj my nechali špinavý v rúre 2 týždne. No viac mi netrebalo, už ani neviem či som im to povedala osobne, či sme ich stihli stretnúť, alebo sa to zas riešilo len papierikom. Každopádne celú plechovú situáciu som im pekne objasnila, kto, čo, kde a kedy nechal. Naozaj som sa pri nich cítila, ako keby som bývala s nejakými rozmaznanými spratkami, ktorí si potrebujú niečo kompenzovať tým, že iritujú spolubývajúcich. Inak zhodou náhod sme na Hawaii stretli chalana, ktorý bol kolega tohto chalana a mali sme úplne rovnaký názor, takže sme sa len utvrdili že to nebolo v nás.
Ani landlord nám nepridával na lepšom pocite z bývania. Šlo o Inda, ktorý býval v dome so svojou rodinou, my sme bývali v basemente, teda v podstate v pivnici. Aj keď, mali sme v izbe malé okno 😀 Šli sme do toho s tým, že je to na 2 mesiace a hľadali sme najekonomickejšiu variantu, keďže bývanie vo Vancouveri je naozaj drahé. Ale to, že si bude majiteľ pýtať len cash a že si každý mesiac bude peniaze, ktoré mu dáte do ruky, priamo pred Vami prerátavať, som naozaj nečakala. Ale keď niečo treba opraviť, to netreba súriť… Najviac sa ale ukázal, keď sme za seba hľadali náhradu. Keďže sme odchádzali k 1.12., veľa Čechoslovákov v danom čase do krajiny neprichádza, takže sme mali problém nájsť nejakých našincov, ktorých si tam očividne chcel udržať. Keďže sme ale nenašli nikoho z nás, hodila som inzerát do medzinárodnej skupiny ohľadom ubytovania vo Vancouveri. To sa nepáčilo českému páru, vraj si neželajú mať tam cudzincov. Moja reakcia bola jednoduchá, PROSÍM?! Povedala som im svoje, dokonca vysvetlila že teraz je naozaj problém niekoho nájsť a ak niekoho majú, ja s tým nemám problém posunúť to. Ak nie, bohužiaľ potrebujeme niekoho nájsť. Tým to skončilo. Myslela som si. O pár dní sa na byt prišli pozrieť Američania, očividne ázijského pôvodu. Inďák ich videl a hneď začal riešiť, či sme niekam dávali inzerát, že to nemôžme a bla bla, prečo asi… Navyše vraj chce len Čechoslovákov, a ak sme nenašli žiadnych, on má nejakých známych, kt. budú mať záujem. Ešte podotkol, že žiadnych Aziatov tam nechce, chlapík z Indie! Ani jeden z jeho 2 či 3 ľudí záujem nemal, dokonca boli prekvapení že ide o basement, takže ich poriadne informoval… Keď to už vyzeralo, že sa nenájde nik, Inďák prišiel s tým, že nám nevráti zálohu, lebo sme nenašli náhradu. A samozrejme to nekomunikoval ani priamo nám, ale cez svojho riťoleza, nášho spolubývajúceho. Tak určite, som si pomyslela. Zavoláme na neho políciu, ak bude treba… Pár dní pred odchodom sa našťastie ozval jeden pár, Slováci, ktorí prichádzali ale až k 6.12., kedy sme my už ale odlietali na Hawaii. Hneď sme šli oznámiť Inďákovi, že môže byť spokojný, máme Slovákov ktorí prídu. Chalan ale nechcel platiť vopred aj zálohu (tú mal zaplatiť nám), aj nájom (keďže ten sa z nejakého dôvodu vždy musel platiť k 1.), čomu som úplne rozumela. Tak sme sa Inďáka pýtali, či nájom môžu zaplatiť až toho 6., keď dorazia. Potvrdil nám, že to bude v poriadku. Ešte v ten večer ale po svojom poslíčkovi (spolub.) odkázal, že musí zaplatiť k 1., nech nám to pošle na účet a my to zaplatíme. WTF?! Šli sme za ním teda znova a už bol ako s vymeneným mozgom, musí zaplatiť vopred, lebo ako bude mať istotu, že prídu… Si robíš srandu… Tak sme boli za úplnych debilov my, keďže tým Slovákom sme už písali, že stačí to zaplatiť na mieste keď prídu. Skrátim to, nakoniec sme to horko-ťažko dohodli tak, že nám pošle polku zálohy a polku nájmu a my to vyplatíme. S tým súhlasil aj Inďák. Slováci si ale s posielaním peňazí dali načas a z vlastného sme to teda už ozaj nemienili platiť, tú polku nájmu sme aj tak Inďákovi doniesli až 4., keď sme už boli odubytovaní. Nám tú druhú polovicu zálohy nakoniec doplatili až 6.12., kedy sme im odovzdali kľúč a tým sme konečne uzavreli túto nekonečnú a nešťastnú etapu nášho života v Kanade a večer sme už spokojne mohli odletieť na dovolenku.

Aj keď zvonku vyzerá fajn, už by som sa tam nikdy nechcela vrátiť 🙂

Waimea – Big Island (Hawaii, USA), 2017: Prvý couchsurfing takmer skončil spaním u zberačov
Keďže sme Big Island prileteli až v noci a naše ubytovanie na zbytok pobytu sme mali na druhej strane ostrova, na prvú noc na ostrove som rozhodla skúsiť nájsť niekoho cez couchsurfing. Podarilo sa mi nájsť pána, ktorý býval asi 40 min. od letiska, tak sme sa rozhodli že to ešte môže byť. So Cyrusom som sa dohodla, že nechá rozsvietené svetlo pred domom, keďže sme mali doraziť až okolo polnoci. Nakoniec sme prišli ešte asi o hodinu neskôr. Podľa adresy sme mali byť správne, ale pred domom bola tma a navyše tam pobehoval pitbull, ktorý nevyzeral byť práve najpriateľskejší. Číslo som na Cyrusa nemala (ponaučenie do budúcna), takže na svete sa zjavila dilema, čo teraz… Cestou sme nevideli nič, kde by sme mohli prespať, navyše hotely sú už v takúto hodiny zavreté v danej časti ostrova. Všimla som si, že vo vedľajšom dome sa svieti, a tak ma napadlo spýtať sa susedov, či náhodou nevedia či je Cyrus doma. Podľa dvoru vyzerali byť susedia ako automechanici (až na druhý deň ráno bolo vidieť, že tam majú zozbieraní bordel, vrátane vrakov áut), a aj keď mi to prišlo blbé, klopať niekomu o jednej ráno na dvere, nevidela som iné východisko. Otvorila nám staršia pani, ktorá nás po vypočutí pustila dnu s tým, že mu skúsi zavolať a zistiť, kde je. Po prejdení prahom sme sa na seba s Peťom pozreli, s výrazom tváre typu, kde to preboha sme. Jasní zberači, všade všetko založené, špina a bordel všade. Najviac to asi schytal kedysi biely, možno krémový koberec, z ktorého vykúkali kadejaké chlpy a farbou bol už viacmenej šedý. Pobehovali tam psy aj mačky a bohvie čo ešte. Pani bola ale naozaj milá, akurát v tej hŕbe vecí nevedela nájsť ani svoj telefón. Takže sme tam pár minút pobudli, pozvala nás aj sadnúť ďalej, ale radšej sme postálu. Ešte som sa zdvorilo pýtala, či si máme vyzuť topánky (Peťov výraz tváre bol vtedy na nezaplatenie), pani mi odpovedala, že aj keď by mi väčšina Hawajčanov v ich dome nedovolila byť obutá, u nich môžem. Odľahlo mi 😀 Pani nakoniec našla telefón, ale Cyrusovi sa nedovolala. Tak sme sa pýtali, či nájdeme nejaké ubytovanie ďalej v meste, tak sa len zasmiala. Odpovedala že prinajhoršom môžme prespať u nich, vraj majú jednu izbu prázdnu. Hneď mi ju aj šla ukázať. Oproti tej obývačke vyzerala naozaj prázdne a celkom upravene, akurát z postele po otvorení dverí zoskočila mačka. Ale predstava, že by sme tam mali spať, sa nepáčila ani jednému z náš. Pani však bola milá a že určite nás nenechá spať vonku, tak že ideme si pre veci a za ten čas, musíme vymyslieť nejaký plán, ako sa z toho vyvliecť. Je nám do plaču, sme unavení, v beznádeji a jediné čo chceme, je ľahnúť si niekam, kde bude čisto. Hoc aj do auta. V rýchlosti ma napadlo asi najlepšie, aj keď nie úplne čestné riešenie, a to vymyslieť si, že Peťo je alergický na mačky. Jedine takto sme sa mohli vyhnúť spaniu u zberačov. Pani zostala smutná, ale rozhodla sa že nás nenechá len tak, a že nás vezme k Cyrusovi do domu. Psa poznala, takže nebol problém a vnútri pre nás naozaj bola nachystaná izba. Našťastie pani o couchsurfingu a Cyrusovi vedela a keď zbadala prichystanú izbu, hneď natešene povedala, že je to určite nachystané pre nás. Chvalabohu, celé sa to skončilo. A dokonca pár minút na to sa vo dverách objavil aj Cyrus, ktorý sa nás so samozrejmým výrazom opýtal, či sme našli izbu, že pre nás nechal odomknuté dvere. Ale na psa akosi zabudol 😀 Rýchlo sme mu rozpovedali náš príbeh aj to, že nás dovnútra pustila jeho suseda. Ráno sme si so Cyrusom dali raňajky (čerstvú papáju, mňam) a vysvitlo, že je to starý mládenec, myslím to ale v dobrom. Presne tak vyzeral aj jeho dom, kôpky oblečenia kade tade, hŕba riadu v umývadle, kopec hudobných nástrojov v obývačke. A skamarátili sme sa aj s jeho pitbullom, stačilo že sme prišli so susedou a už z neho bolo šteniatko.

Zberači
Na tejto fotke z Google Maps to tak ešte nevyzerá, keďže je to z roku 2011, ale v roku 2017 bol dvor plný harabúrd.

Lihue – Kauai (Hawaii, USA), 2017: Dobrovoľníctvo na Kauai
Len v krátkosti, pôvodne sme mali zostať na danom mieste celý čas, nakoniec sme však odišli už po prvej noci. O tomto zážitku som napísala osobitný článok, takže pre viac info pozrite sem: https://ahoytraveler.com/2018/03/13/prvych-24-hodin-na-kauai-ako-zo-zleho-sna/ .

Všade, najmä však Island, 2016/17/18: K nepríjemných zážitkom radím aj to, keď vidím ľudí ako nerešpektujú prírodu, či porušujú miestne pravidlá. Bohužiaľ arogantné správanie rastie spolu s počtom turistov, takže sa obávam, ako to bude na našej Zemi vyzerať o pár rokov…

Napriek všetkým týmto negatívnym zážitkom (a určite som už na kopec ďalších, menej podstatných zabudla, keďže mozog má tendenciu tie menej príjemné veci jednoducho vytesniť), však vždy vo veľkej miere prevažujú tie pozitívne zážiťky, jedinečné okamihy, milí ľudia ochotní pomôcť, takže cestovanie určite stojí aj za všetky tie vyššie spomenuté “trable”. Verím že budúci rok sa už konečne dostanem aj do tých menej “vyspelých” krajín, a že tých negatívnych zážitkov mi ani odtiaľ veľa nepribudne.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s