Trolí polostrov – Tröllaskagi, časť I.

Celý tento výlet sa takmer neuskutočnil, keďže na aute sme stále mali (a áno, ešte stále máme aj po ďalších 2 týždňoch od výletu) zimné pneumatiky s klincami v gumách. Podľa zákona už mali byť vymenené takmer pred 3 týždňami. Už ani neviem koľkokrát som sa na to pýtala nášho farmára, kedy to vymení. Ale to je také islandské, riadia sa asi mottom nerob to, čo si môžeš odložiť na neskôr. No a potom to ešte párkrát odlož a možno sa na to časom aj zabudne… Takto napríklad čakáme na digestor, ktorý nám mal byť nainštalovaný pri nasťahovaní, už takmer 4 mesiace.
Takže ráno sme sa plní očakávaní zobudili a verili, že pneumatiky máme vymenené, keďže sme o našej plánovanej ceste oboznámili aj celú rodinu a dúfali, že budú nútení nám tie gumy vymeniť. Ale dúfali sme márne… Farmár si ma zavolal a oznámil, že polícia predĺžila dátum rozdávania pokút za nevymenené gumy (vďaka za islandské počasie) až do ďalšieho víkendu, a vraj teda smelo môžme vyraziť na cesty. Tak sme teda aj vyrazili a našťastie nás tu na Islande ešte nikdy žiadna hliadka nezastavila (a zas ich tu toľko ani nie je, ale náhoda je sviňa). Počasie nám prvý deň vyšlo aspoň polovične, síce bolo krásne slnečno, ale fúkal strašný vietor, takže zimné oblečenie si nevydýchlo ani začiatkom mája.

Keďže sme si cestu nijak nenaplánovali, šli sme štýlom odboč tam, kde chceš (resp. vidíš niečo zaujímavé). Jedným z prvých miest, ktoré sme navštívili bez akýchkoľvek očakávaní a vedomostí, nás očarilo už na prvý pohľad (viď foto z príjazdovovej cesty).

DSC_0027 (3)

Reč je o rybárskej dedinke/osade Hjalteyri, v ktorej žije len okolo 40 ľudí. V polovici 90-tych rokov však bola významným miestom a pýšila sa jedným z najväčších prístavov pre lode na lov sleďov. Prvenstvo si však zaslúži fabrika na spracovanie sleďov, ktorá bola v danom období najväčšou na svete. Kvôli nadmernému lovu však po pár rokoch všetky slede vylovili a tak “zlatá horúčka” skončila. V starej fabrike dnes sídli potápačské centrum (ktoré síce pôsobí ako nefunkčné minimálne od doby, kedy boli tie slede vylovené), malá galéria a spracúvajú tu aj halibuty (platesy). Potápači si v okolí Hjalteyri prídu na svoje, keďže tieto vody sa pýšia unikátnymi geotermálnymi komínmi, ktoré sú jediné svojho druhu na celom svete v tak plytkej vode.

Ďalšou zaujímavou zastávkou je nepochybne aj ďalšia rybárska dedina, Hauganes, ktorá je známa najmä kvôli whale watchingu. To si ale zaslúži osobitný priestor, a tak to podrobnejšie rozoberiem v samostatnom článku.
Cesta pokračuje cez Dalvík ďalej až do Ólafsfjörðuru, kde sme strávili noc. Cestou sem sme si ale ešte užili neskutočné výhľady na všadeprítomné hory. Celá východná strana poloostrova je totiž hornatá, takže moja duša plesala.

V Ólafsfjörðure sme objavili prvých (a aj posledných) trolov, naďalej si užívali výhľady na hory ako aj všadeprítomný kľud. Napriek tomu, že sme boli v jednom z najväčších miest poloostrova, na ulici sme nestretli takmer nikoho. Opäť sme videli prechádzať lyžiarov, keďže priamo z mesta ponúkajú cat skiing, teda vývoz lyžiatov ratrakom. V zime tu funguje aj malé lyžiarske stredisko s vlekom, ale keďže v máji už v nižších polohách nie je dostatok snehu, v čase našej návštevy bolo zatvorené.

Cesta ďalej na sever smeruje do najväčšieho mesta poloostrova – Siglufjörðuru. Cesta medzi týmito dvoma mestami vedie cez dva tunely, medzi ktorými je len krátky úsek normálnej cesty. Tunelov je celkovo na tomto poloostrove viac než dosť. Niektoré sú dokonca len jednosmerné, s odstavnými miestami pre vyhnutie sa oproti idúcemu autu, celkom zaujímavé riešenie. Ale späť k úseku medzi dvoma tunelmi, vedie skrz Héðinsfjörður, kedysi obývaný fjord zopár farmármi. Kvôli prírodným katastrofám, najmä lavínam a ťažkému prístupu v zime, boli nakoniec všetky farmy opustené a dnes už vidieť len pozostatky budov.

Siglufjörður predstavuje už o čosi živšie a väčšie mesto, nachádza sa tu aj najväčšie námorno-priemyselné múzeum Islandu (získalo dokonca Európsku cenu pre múzeá). Kúsok za mestom sa nachádza aj jedno z najlepších lyžiarskych stredísk a samozrejme, stále je tu aj možnosť cat a heli skiing-u. Celá oblasť je však známa aj nebezpečnými lavínami, takže lavínová výstroj je samozrejmosťou. Nad mestom dokonca vidieť vystavané ochranné valy a železné konštrukcie, ktoré pomáhajú chrániť tak ľudí, ako aj ich majetky. Po vybudovaných valoch sa dá poprechádzať a ponúkajú výhľady na mesto, fjord a okolité hory. K ďalším zaujímavým miestam, ktoré som musela navštíviť, patrí určite miestny pivovar, Segull 67. Je možné dohodnúť si aj obhliadku pivovaru, tú si však treba rezervovať vopred. Návšteve pivovaru ale ešte predchádzala udalosť, kedy sme na vyhliadke pri tuneli (kde nebolo vlastne nič, takže chalan mal riadne šťastie že sme sa tma zastavili) našli na zemi peňaženku. Podľa dokladov sme daného človeka našli na FB (ešte že existujú sociálne siete) a onedlho nám odpovedal, že sa stále nachádza neďaleko mesta a peňaženku si vyzdvihne. Stretli sme sa teda v spomínanom pivovare. Zistili sme že na Islande tiež pracuje, robí pilota práve zbohatlíckym lyžiarom. Zbohatlíckym preto, lebo keď mi povedal koľko stojí taký heli-skiing, predstava že si to raz skúsim aj ja sa veľmi rýchlo rozplynula… Jedeň deň stojí v prepočte nejakých 2 000€, no nekúp to. Celkovo jeho miesto pôsobenia, keďže sa jedná o celý komplex hotela s ponukami aktivít v okolí, je určené len pre solventných ľudí, keďže jedna noc, ale pozor už aj s raňajkami a so sprievodcom na deň, stojí okolo 1 850€. A vraj majú plno, klientelu hlavne z USA. A že ľudia sa majú zle…

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s