Život v najseverovýchodnejšom mestečku Islandu

Už len samotná cesta sem, do Raufarhöfnu, bola zážitkom. Keďže cesta z Reykjavíku meria viac ako 600 km a na ceste sme boli už dobrých pár hodín (Malacky-Bratislava-Budapešť-Keflavík-Reykjavík), tešili sme sa až si konečne niekde odpočinieme. Nasmerovali sme si to do kempu hneď vedľa oceánu, začalo to idylicky. Pred odchodom zo Slovenska som kupovala nový stan, špeciálne na Island s vysokou vodeodolnosťou a stihol prísť na poslednú chvíľu, tak ma ani nenapadlo celý ho vybaľovať a skladať a zistiť tak, či náhodou niečo nechýba. No hneď prvú noc som to oľutovala. Zistila som, že ku stanu neboli pribalené kolíky na uchytenie do zeme, čo bol pri veternom islandskom počasí dosť veľký problém. Našťastie pri kempe rástli aspoň nejaké kríky, tak Peťo za pomoci malých vetvičiek stan provizórne upevnil. To sme však ešte netušili, že toto nebude náš najväčší problém. Podcenili sme chladné májové noci a zaspať sme od zimy vôbec nemohli. Spacáky nás nedokázali ohriať, rovnako tak ani termá, mikiny a ďalšie vrstvy, a tak sme sa asi o tretej ráno presunuli do kuchynky, ktorá bola zdieľaná pre celý kemp. Nebolo v nej extrémne teplo, ale ocenili sme aspoň to, že tam nefúkalo, nebolo tam počuť milión vodných vtákov, ktorí asi nespia nikdy, a predsa bola tá teplota o niečo vyššia ako vonku. Po opustení stanu som neverila že ho ráno nájdeme celý, keďže teraz už nebol zaťažený ničím, a tak ho v zemi držali len malé, labilné vetvičky. Na moje prekvapenie tam však ráno stál celý a neporušený. Keďže sme v noci veľa nenaspali, pokračovali sme priamočiarou cestou ďalej do cieľa, len s malými zastávkami cestou. Pre lepšiu predstavu, kam sme sa to vlastne vybrali, prikladám mapu Islandu. Medzinárodné letisko v Keflavíku je presne na opačnej strane ostrova:

Raufarhofn

Konečne sme dorazili! Cítime sa ako niekde na opustenom vidieku, alebo ako v nejakej scéne z filmu. Prechádzame pomedzi domčeky, zrazu sa objavia 3 bytovky ktoré vyzerajú akoby prežili Černobyľ, nasledujú ďalšie domčeky, kemp, miestny obchod, benzínová pumpa, banka s poštou, guesthouse, rybacia fabrika a nakoniec náš cieľ, hotel Norðurljós. Ten zvonku nevyzerá nijak vábne, chvíľku váhame či sme správne. Nakoniec sa však odvážime vojsť dnu a sme milo prekvapení, ako je vnútri útulne. Ako prvé ma upúta terasa s výhľadom na záliv a malý prístav, kde kotvia rybárske člny.

Ako druhé si všimnem výbeh pre kone z druhej strany cesty. Hneď som vedela kde budem tráviť voľné chvíle. Samotným hotelom a časťou pre zamestnancov nás následne prevádza Haukur, brat jedného z našich šéfov. V kuchyni sa s nami víta kuchár Zsolt, áno tušíte správne, veselá kopa z Maďarska. Haukur po 2 dňoch odchádza a celý hotel ostal v našich a Zsoltových rukách. Hlavný šéf, Arnar, je stále v Reykjavíku a komunikujeme len cez telefón, ak sa mu vôbec dovolám. Náš pôvodný pracovný rozpis robiť štandardne osmičky a mať 2 dni voľna, sa zrazu zmenil na 5 až 7-dňový pracovný čas (od raňajok až po zatvorenie baru – podľa potreby) a následne sme mali rovnako 5 alebo 7 dní voľno. Takže v tom momente som otvorila mapu Islandu a začala kuť plány. Počas nášho voľna nás v hoteli striedal Haukur s ďalšou posilou, Češkou Luciou. To bolo prekvapenie keď sme ju vyzdvihli na letisku v Akureyri a zistili sme, že si rozumieme aj bez angličtiny. Okrem tejto našej 5-člennej posádky s nami v hoteli bývali dlhý čas aj 2 islandskí tesári, Einar a Ollé, ktorí stavali novú rybársku chatu pre našich šéfov, ktorí sú mimochodom rybári. Einar s Ollém pre mňa naplnili predstavu o Islanďanoch, takí vikingovia ktorí si nekladú vreckovku pred ústa. Neslušné vtipy či rôzne vylomeniny im neboli cudzie, s nimi sa človek nikdy nenudil. Ako som spomenula, naši šéfovia, Arnar a Freyr, sú obaja rybári, ktorí sa k vedeniu hotela dostali len náhodou a prenajali si ho len na leto aby vyskúšali, či sa im podnikanie v tejto sfére bude páčiť. V Raufarhöfne sme ich videli len vtedy, ak prišli ako sprievodcovia so svojimi klientami, rybármi z celého sveta. V druhej polovici leta si na pomoc zavolali ďalšieho člena týmu, rybárskeho sprievodcu Fredrika zo Švédska, ďalšia veselá kopa.

Ale späť k cestovateľským plánom. Po necelom mesiaci v hoteli sa nám podarilo kúpiť ojazdené auto, takzvané staff car a našťastie nám s tým pomohol Arnar, ktorý ho kúpil na firmu takže sme nemuseli riešiť žiadne dane či poistenie. Spoznávaniu ostrova konečne už nič nebránilo! Bez auta sa tu totiž cestuje celkom ťažko. Skúšali sme stopovať, ale za tú hodinu nás minuli asi 3 autá, a samozrejme nik nezastavil. Nakoniec sme si radšej požičali, aspoň občas, auto od Haukura a navštívili zaujímavé miesta v okolí. Inak sa v Raufarhöfne veľa vecí robiť nedá, prechádzka ponad útesy, okolo majáku, prístavu, až k Arctic Henge sa časom predsa trošku zunuje. V mestečku sa nachádza aj základná škola, v rámci ktorej je k dispozícii aj bazén a posilňovňa, tie sme však nikdy nevyžili.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s